Hrad Devín je symbolom slávnej slovanskej – slovenskej minulosti a nachádza sa na strmom skalnom brale, na sútoku riek Dunaja a Moravy.
Od roku 350 p.n.l. je územie Devína osídlené slovanskými kmeňmi Vánov, ktorých potomkovia sú dodnes dominantným obyvateľstvom Slovenska. Prvým známym slovanským panovníkom na tomto území bol okolo roku 19 n.l. kráľ Vanius.
Okolo roku 251 n.l. dochádza k prvej christianizácii kmeňov na tomto území. Z mien kmeňov sa zachovali Kvádi, Limiganti, Rugovia, Skýri, Herulovia, neskôr Vinili – Vinuli.
Vtedajší obyvatelia dnešného Slovenska v roku 409 začali vojenské ťaženie proti Rímu na základe nesúhlasu s cisárom vyhláseným programom uznania kresťanstva ako štátneho náboženstva a tým zlúčenia cirkevnej a svetskej moci. Toto zlúčenie dvoch mocenských centier vyvolalo prvú vnútrokresťanskú vojnu – Vandalské povstanie. V roku 776 je v oficiálnej cirkevnej mape Európy, vydanej benediktínskym opátom Beatom, územie zaznamenané ako Wandalia – Vandalia a jej obyvatelia sú v očiach cirkvi Vandali – ariáni. V druhej polovici 9. stor. si slovanskí obyvatelia a ich vodcovia vynútili uznanie slovanskej liturgie ako oficiálneho cirkevného jazyka. Vo veľkomoravskom období bol Devín najvýznamnejšou pohraničnou pevnosťou, prvá písomná zmienka o ňom pochádza už z roku 864 n.l. V roku 907 sa konala v blízkosti tohto miesta bitka nemecko-českých vojsk v službách cisára a pápeža proti slovansko-maďarskej koalícii chrániacej slobodu vlastného vierovyznania. Po víťazstve slovansko-maďarskej koalície sa na 50 rokov zastavilo násilné šírenie kresťanstva na východ.
Devín a jeho okolie bolo terčom a zastávkou všetkých historicky známych veľkých dobyvateľov Európy. Boli tu Húni, Avari, starí Maďari, Tatári, Turci, Nemci, Francúzi a Rusi. Územné nároky si robili Česi, Nemci, Poliaci a Maďari.
Dnešní obyvatelia Devína sú potomkami pôvodného Vánskeho obyvateľstva a sú známi svojou srdečnosťou a pohostinnosťou. Miesto je tiež známe vlastnou vinárskou tradíciou a svojráznou kuchyňou s charakteristickou chuťou ríbezlí.
